Martina

rubrika: lidé
lidé

Dobrý deň! Na úvod sa Vám predstavím. Volám sa Martina a mám 14 rokov. Som veľmi rada že som natrafila na túto stránku. Momentálne chodím do 8. ročníka na základnú školu. Všetko sa začalo asi v 6-7 rokoch keď som mala menšie problémy s rozprávaním. Rodičia so mnou zašli na logopédom a on povedal že sa vyvíjam a že postupom času sa to bude lepšiť. Ale opak sa stal skutočnosťou- keď som išla do 1. ročníka tak sa to začalo zhoršovať. Ledva som povedala jednu súvislú vetu bez zakoktania. Asi v 3-4 ročníku sme zasa šli za logopédom, absolvovala som sedenia, konzultácie. Musím povedať, že sa to zlepšilo. Aj keď veľmi málo Chodila som tam skoro 3 týždne. Potom sa konzultácie skončili a mne sa to nijak nezlepšovalo- ostávalo to na tej stej úrovni ako keď som tam chodila. şişli escort taksim escort mecidiyeköy escort

Teraz, keď som v 8. ročníku je to dosť ťažké. Recitovať básničky, odpovedať ústne ba hoci sa aj pozdraviť mi robí strašný problém. Stále sa bojím že sa zakoktám, niekedy (no skoro stále) si doma nacvičujem čo poviem. Strašne mi robí problém nadviazať vzťah s niekým novým, koho som v živote nevidela, kúpiť si malinovku v stánku, a musím priznať, robí my problém aj niekomu cudziemu zavolať. Ešte šťastie že existujú emaily, SMS-ky, listy... Radšej všetko vybavujem prostredníctvom internetu- rýchlo, a bez toho aby si niekto všimol moju “vadu“.

Momentálne som dosť ťažkom období keď sa rozhodujem na akú strednú školu pôjdem. Mám samé jednotky, v škole sa učím skvele, dokonca chodím na krúžky. Povedala by som- perfektné dieťa perfektných rodičov. Ale aká škola? Tak to neviem.

V škole to je strašné. Spolužiaci/spolužiačky si na mňa už zvykli, nesmejú sa mi, ani nič podobné. Učitelia taktiež- nesmejú sa, ale často sa mi stane že ma neustále doplňujú- a k tomu ešte zle. To taktiež prispieva k mojej výslednej známke. Väčšinou, keď ma vyvolajú recitovať básničku tak poviem že som sa ju zabudla naučiť- radšej....Radšej ako tam stráviť 10min koktania, vidieť na tvárach učiteľov nedočkavosť ba aj úškrny, šepkanie.

A ako sa snažím nekoktať- zakryť to? Väčšinou tak, že namiesto pôvodných slov použijem tie isté slová len inak povedané. (synonymá) . Ale horšie to je, keď čítam referát, alebo nejaký článok či sloh, kde si nemôžem dovoliť vymieňať slová. Testy píšem na jednotky, na dvojky ale keď príde k ústnej odpovedi- tak jednotku, alebo dvojku nebudem mať. Viem že by sa nemalo to zakrývať, ale pravdupovediac nič iné my neostáva. Bojím sa- hrozne sa bojím že “odhalia“ moju dlho utajovanú “chybu“.

Väčšinou sa stretávam s kladnou reakciou na moje zadrhávanie. Ľudia buď normálne počúvajú, dopĺňajú ma, alebo ten najhorší prípad- smejú sa, na tvárach sa im javí úsmev, prípadne (to sa mi stalo len raz) ma vôbec nepočúvajú, odídu. Ja ich tak – ako by som povedala- “tajne“ rozdeľujem do 3 skupín: 1. skupina sú normálny ľudia ,bez výsmeškov 2. skupina sú ľudia ktorým to pripadá smiešne , ale nesmejú sa- vedia to ovládať (to si veľmi cením a ďakujem im) a 3. najhoršia skupina sú ľudia namyslený, pyšný ktorý si myslia že sú skvelý a do očí sa my smejú.

Tak to bol môj stručný príbeh o mne a mojom dlhoročnom handicape.


lidé
Zveřejněno: 30. 10. 2007 (přečteno 9444)
© bodyia 2003-2023, postaveno na phpRS
TOPlist